Je zaujímavé sledovať malé deti pri komunikácii. Využívajú očný kontakt.
Pozrie, usmeje sa ( čo v preklade znamená) ahoj. Druhé pozrie skloní hlávku ( haním sa).
Tak na seba pozerajú skláňajú hlavičku. Približujú sa a vzďaľujú.
Tá staršia sadne si k mamičke ( inak mladej atraktívnej žene) a niečo jej šepká do ucha.
Mama nesúhlasne pokrúti hlavou. Čo sa dievčatku, Kristínke dozvedám sa medzi časom vôbec nepáči.
" Ale mami ukáž vyšetrím ti uchá, nie uchá . Sú to uši." Vysvetľuje matka. Dieťa sa nedá odbiť.
Mami vyšetrím ti uši, nie
tak aspoň vyšetrím koľko máš šušňov." Povie nahlas. Mladá žena sa pomrví pozrie na dieťa
káravým pohľadom. Je zjavné, že sa cíti trápne, ale Kristínka sa nedá melie dokola to isté až ju to omrzí.
Vstane zo stoličky a podíde
k malej Saške asi trojročnej. Pozerajú na seba a pohľadmi si vymieňajú informácie.
Je zaujímavé byť svedkom tejto nemej komunikácie.
Kde možno k takémuto divadlu prísť? V čakárni u detského lekára.
Určite si pamätáte na svoje deti, čím nás " trápili" v podobných zariadeniach...
Moje behali a musela som im rozprávať rozprávky, či básničky.
Napriek všetkému bolo toto obdobie to najrajšie.
Komentáre